Bravčové medailóniky s olivovou krustičkou (časopis Apetit)

Keď sme Mirka a ja boli ešte malé, ocko nám robieval hostinky. Sedávali sme na koženkovej hnedej lavici v tvare písmena L, ktorú mal v tom období skoro každý. 

Goodone

(Tu mi napadá, pozrite sa ako ju kočky z Goodone pekne zrenovovali.) Ocko starostlivo natrel krajec chlebíka a keď bol natretý všetkými dobrôtkami, tak ho rozkrájal na malilinké - ani nie jednohubky. Možno vtedy ani netušil, že sa to bude dnes volať moderne finger food. Ockove jednohubky boli s maslom a šunkou, horčicou a slaninkou, alebo s najlepšou rybičkovou nátierkou na svete. Na každej podobe krajca si dal nesmierne záležať, vždy to obmieňal a my? My sme toto jeho úsilie neskutočne žrali. A napokon aj ten chleba. J

Možno práve vďaka krásnym kuchynským spomienkam, si v týchto dňoch vážim čas v kuchyni. Vychutnávam si v nej vône, chute, miešam ingrediencie ako bosorky v rozprávkach variace lektvary.

Teraz si hovoríte a kde je recept? Na bravčové medailóniky s olivovou krustičkou potrebujete (Recept je pre 4.osoby):

35g strúhanky z toastového chleba (asi dva až tri chleby)

50g zelených olív, na drobno nasekaných (ja som mala takú olivovú pastu z Chorvátska, ale myslím si, že na Slovensku sa zohnať nedá. L)

3 polievkové lyžice hladkolistej petržlenovej vňate nasekanej na drobno

morská soľ, mleté čierne korenie (prípadne drvené)

600g medailónikov z bravčovej panenky (určite sa dá použiť aj karé, kto má rád mastnejšie nech to skúsi s krkovičkou... to skúsim asi aj ja :) )

dijonská horčica na potretie mäska

Strúhanku zmiešajte s olivami, petržlenovou vňaťou, maslom a čiernym korením. Medailóniky posoľte a natrite horčicou. Potom ich ponamáčajte resp. pritlačte do strúhankovej zmesi. Rozložte ich na plech vyložený papierom na pečenie a v rúre predhriatej na 200stupňov pečte 12-15 minút do zlatista. Podávajte so zemiakovým pyré. Ja som k tomu robila zelerovo-zemiakové pyré v pomere 1:1. Do pyré som nedávala mlieko, ale len maslo, soľ a čierne korenie. Na fotke je ešte všetko pokvapkané tekvicovým olejom (polievková lyžica išla aj do pyré) a listom bazalky.

Ak teda budete mať chuť znova sa pohrať vo Vašej kuchyni neváhajte použiť tento recept a zapojiť všetkých členov rodiny. Možno vás budú vaše deti hltať rovnako ako my dve nášho ocka a vďaka tomu vás v nej v budúcnosti hocikedy zastúpia. J

Slivkový páj (pie) a la Apetit

Ak by mi niekto položil otázku, bez akej potraviny si neviem predstaviť život, bolo by to asi ovocie. Ovocie pre mňa osobne totiž zahŕňa v sebe všetko najlepšie a zároveň najchutnejšie, čo môžete pre seba urobiť resp. čo môžete do seba dať. Je rovnako chutným doplnkom takmer ktoréhokoľvek jedla, nezameniteľnou prísadou a úžasným dezertom. Ak si dajme tomu, toto ovocie vychutnávate, len tak priamo zo stromu, stáva sa z toho gurmánsko-romantický zážitok, ktorému neodolá ani ten najzatvrdnutejší skeptik.

Dnes som si na mušku alebo lepšie do kuchyne zobrala slivky. Slivky sú krásne, voňavé a majú úžasnú farbu. Sú takým druhom ovocia, ktoré vieme v kuchyni použiť, okrem čerstvo odtrhnutých, v najrozmanitejších formách. Spomeniem napríklad lekvár, slivkové gule, slivkovú omáčku k divine, slivkový likér, slivovica a samozrejme nezabudnuteľné slivkové koláče. Jedným z takýchto vynikajúcich slivkových koláčov  je aj  slivkový „páj“ dovezený spoza veľkej mláky. Výhodou je rýchla a jednoduchá príprava. 

Na recept potrebujete:

190g hladkej múky
2 lyžičky kryštálového cukru (dala som hnedý)
štipka soli
115g masla, chladeného nasekaného (kľudne dajte celé malé, veď 115g?!)
1 veľké vajce

Náplň:
70g figového džemu (určite môže byť aj iný - podľa Vašej chute)
500g slivek (odkôstkovaných a nakrájaných na štvrťky)
štipka mletého (ja som rozdrvila v mažiariku) klinčeka (nemusí tam byť, ale je to super kombinácia a navyše úžasne z toho vonia byt J)
1 vajce na potretie
3 lyžice hrubého prírodného cukru (dala som len 2)

Rozmiešajte múku, cukor, maslo a soľ na mrveničku. Rozšľahajte v miske vajce s jednou lyžicou studenej vody, vlejte do masy a premiešajte. V miske vytvarujte na placku a zabaľte do fólie. Dajte aspoň na hodinu do chladničky. (Nikdy som to nedala na dlhšie, nemala som toľko času. :D)
Rúru predhrejte na 220 stupňov. Cesto rozvaľkajte na pečiacom papieri na kruh v priemere 30cm a preneste to celé (spolu s papierom) na plech. (Táto finta s vaľkaním na pečiacom papieri sa mi páči, šetrí čas a riad!) Pomažte ho figovým (alebo ako som spomenula, kľudne aj iným) džemom, ale nechajte 4cm od kraja voľné. Na džem rozložte slivky premiešané s klinčekom a 2 lyžicami cukru. Prehrňte cesto cez náplň, mierne pritlačte, aby sa záhyby zlepili, potrite rozšľahaným vajíčkom a poprášte zvyšným cukrom.
Pečte asi 35 minút, podávajte ešte teplý. Ako bonus môžete servírovať s vanilkovou alebo inou zmrzlinou prípadne pokvapkať čokoládovým, javorovým, alebo nejakým iným sirupom.

Tento koláč sa hodí práve na jesenné a zimné mesiace, pretože slivky sú zásobárňou minerálov, ktoré nám v zime chýbajú. Okrem toho pridaný klinček Vás príjemne zahreje a ja Vám k tomu prajem, aby nielen na tele, ale aj na duši. Sladkému víkendovému maškrteniu zdar!

Malé milé pekárničky

Dnes som bola vonku s Terezou, ako obvykle niekedy okolo obeda. Tieto prechádzky s kočíkom mám rada, pretože mám čas na svoje myšlienky, čas na napr. Blur vychádzajúci zo slúchadiel a čas pretelefonovať najväčšiu časť svojho mesačného paušálu. Počas týchto prechádzok vždy navštívim ozajstnú, malú, trochu socialistickú pekáreň a vychutnám si nejaké jej skvosty. Robia vynikajúce višňovo-makové štrúdle, domáce marhuľové koláče, chlebík, vianočku bohatú na hrozienka, posypanú sezamom a makom. Jednoducho stará, dobrá pekáreň.

V časoch, keď každý lepší supermarket láka na svoju vlastnú pekáreň plnú instantného polotovarového, ale zaručene čerstvého pečiva, je malá pekárnička medzi panelákmi skoro už len ojedinelý úkaz. Nechcem tým povedať, že som v tomto zmysle puritánka, aj mňa už zlákali na takmer udomácnené kaizerky všetkých druhov, pečivo z lístkového cesta plnené a posypané mandľami a to už ani nehovorím o chlebe s orieškami alebo karamelizovanou cibuľkou.

Naše malé pekárne možno neponúkajú množstvo druhov, ale stále je za nimi kus ručnej práce, a čo sa týka čerstvosti jednoznačne vyhrávajú. Niekedy im trochu chýba nápad a majú nejaké marketingové medzery. Už aj názov pekáreň Veroshop je niečo, čo mi nehrá v prospech domáceho pečiva. Predavačkám často chýba chuť a presvedčenie, že predávajú naozaj niečo, čo v okolí nemá konkurenciu. Snáď by stačila malá úprava socialistického zovňajšku – hovorím tu o interiéri, možno pridať nejaký samoobslužný stroj na presso, capuccino, čaj, pridať pár stolíkov, pri ktorých človek môže stáť a vychutnávať si čerstvú vianočku, takmer ako od babičky. To už by sme sa cítili skoro ako v roku 2012. Napriek  tým všetkým mínusom je pre mňa malá, milá pekárnička stále jedným, teplým, bijúcim srdcom v strede sídliska.

Keď zase pôjdem s Terezou von, už teraz sa teším na nejakú pekárenskú mňamku. 

Strudel di riccota z knihy S Italem v kuchyni III.

Môj švagor Majo je rovnaký ochutnávač a experimentátor ako ja. Napriek tomu že je chlap, nebojí sa ochutnať ani jedlá z tofu, aj keď si myslím, že hovädzia sviečková je pre neho stále viac. Počas grilovacích sezón spolu s bratmi Makarovcami kujeme pikle, čo sa bude kedy grilovať, čo sme minulú sezónu pokazili, k čomu by sme sa mali vrátiť a podobne. Spoločne debatujú o kúpe nového grilu Webber, ktorý je v ríši grilovania najväčší kráľ.  Keď výde nový Apetit alebo Dobré jedlo referujeme si s Majom o nových receptoch a zvažujeme, ktoré vyskúšať. Asi aj vďaka spoločnej záľube som si od neho našla pod Vianočným stromčekom kuchársku knihu S Italem v kuchyni III.
Kniha má hneď niekoľko plusov. Sú tam skvelé recepty, sú dosť jednoduché a Ital – Emanuel Ridi je ešte aj veľmi pekný kus chlapa, čiže fotografie jeho osoby tiež povzbudzujú chuť.

Prvý recept, ktorý som z tejto knihy vyskúšala bol „Bucatini cacio e pepe“. Poviem vám pravdu, že bucatini (niečo ako duté špagety) s pecorinom, čiernym korením a olivovým olejom sú pre mňa a myslím si, že aj väčšinu Slovákov dosť jednoduché a chuťovo nevýrazné, takže sa u nás doma nestretli s úspechom.  Napriek nie veľmi úspešnému prvému pokusu, som sa včera dala na taliansko-rakúsky dezert.

Potrebujete:

250g riccoty (dá sa použiť aj tvaroh, ako lacnejšia  a dostupnejšia komodita)

150g hladkej múky

25g práškového cukru (jedna polievková lyžica je asi 12g, čiže dve by mali stačiť)

zrniečka z jedného vanilkového lusku (dala som vanilínový cukor)

nastrúhaná kôra z jednej limety (prípadne z citróna)

pol lyžice extra virgin olivového oleja (podľa mňa by sa to celé dalo poriešiť len s maslom)

štipku soli

(ja som ešte použila ešte asi polievkovú lyžicu masla a sušené brusnice - neskôr vysvetlím)

Keďže je dezert v recepte aj s omáčkou, tak ešte potrebujete:

biele hrozno

2 polievkové lyžice kryštálového cukru (použila som trstinový)

V recepte to Emanuel píše takto: múku, olej, 35 ml vody a štipku soli spracujte do cesta. Keďže po niekoľko minútovom hnietení sa cesto nie a nie spojiť, pridala som ešte asi dve polievkové lyžice oleja, lyžicu masla a ešte trochu vody. Cesto sa mi potom pekne spojilo.  Odložila som ho do misky na teplé miesto a tam odpočívalo. Zaujímavé na tomto ceste je, že doň nejde ani štipka cukru. Ak použijete v závere už spomínanú omáčku, tak si na cukor ani nespomeniete a dezert sa vám bude zdať sladký tak akurát.

Po dokončení cesta som zmiešala riccotu s práškovým a vanilkovým cukrom, nastrúhanou kôrou z limety, (trochu limetky som tam aj odšťavila). K tejto plnke som ešte prihodila sušené brusnice – hrozienka by sa možno hodili viac, ale nemala som žiadne po ruke. V tomto bode som dala predhriať rúru na 200stupňov. Vyvaľkala som cesto rovno na papieri na pečenie a natrela som naň riccotovú masu. Zavinula som ho a natrela rozšľahaným vajcom alebo „bio vajcom“ – od sliepočiek z dvora Makarovcov.  V rúre sa piekol asi 30 minút. V recepte Emanuel píše 20 minút, tak si ho pre istotu skontrolujte už skôr.

Kým sa koláčik piekol a zlatol v rúre, bol čas na omáčku, ktorá sa dá rýchlo a ľahko obmieňať podľa sezóny, chuti a príležitosti. Do rajničky som dala pár bobuliek bieleho hrozna a dve lyžice trstinového cukru. Masu som uzavrela, aby sa hrozná trochu dusili a vytvárali spolu s topiacim sa cukrom karamelovo-hroznovú omáčku. Bobuľky hrozna v závere zostanú takmer celé, len  pustia do cukru trochu šťavy. (Podľa mňa môžete ovocie variovať podľa nálady a samozrejme chutí rodiny. J) Omáčku som nechala vychladnúť a použila som ju pri servírovaní.

Táto štrúdľa nám veľmi chutila. V poslednej dobe však radšej siaham po jednoduchších a rýchlejších receptoch. Ak patríte k rovnakej skupine, navrhujem kúpiť rozvaľkané lístkové cesto, naplniť plnkou a pýšiť sa zaujímavou omáčkou k dezertu. Ak však rovnako ako ja, niekedy chcete „zamachrovať“ vlastným cestom – máte návod. Štrúdľu, čo sa týka chute všetkým vrelo odporúčam.

Na ďalšie pomyselné stretnutie s Italom v kuchyni sa už teraz teším a teším sa aj na budúce stretnutie s Majom, ktorému rada poreferujem o úspešnom zapracovaní jeho knihy do našej domácnosti. 

Jemná tekvicová polievka podľa Nigelly

Moja dcéra Tereza tento týždeň zistila ako chutí tekvica. Musím povedať, že ma veľmi potešila, pretože na rozdiel od iných zelenín sa do nej hneď pustila a pekne otvárala pusu pri každej lyžičke. 

Tekvica je veľmi jemná a sladkastá a preto som si nejakú tekvicovú pochúťku nenechala ujsť ani ja. Navyše táto pekná zeleninka, bohatá na oblé tvary, obsahuje veľké množstvo vlákniny, mnoho prospešných vitamínov a je vhodná aj na detoxikáciu, takže napríklad polievka z nej je veľmi vhodná na plesovú sezónu resp. fašiangy. Zvlášť na druhý deň po zábave.

Na túto tekvicovú polievku potrebujete:

tekvicu – v obchodoch ju predávajú ako tekvicu na pečenie – nie je to Halloweenovský pumpkin, ale

niečo medzi pumpkinom a našou klasickou tekvicou. Vo vnútri je oranžová a na povrchu oranžovo-žltá.

sladké zemiaky resp. bataty

kurací alebo zeleninový vývar

mletú škoricu

mletý muškátový kvet alebo oriešok

čierne korenie

cmar

Tekvicu a sladké zemiaky dáme variť do vývaru. Všetko pekne pokrájané na malé kocky. Polievka sa bude mixovať, takže čím menšie, tým sa ľahšie mixuje. My máme radi, keď v krémových polievkach cítiť aj väčšie kúsky, takže som krájala niektoré menšie a niektoré väčšie. Do polievky pridáme ešte lyžicu mletej škorice a lyžicu muškátového oriešku, ak robíte asi tak dva litre polievky. Od bodu zlomu resp. varu varíme 15 minút, kým zelenina  nezmäkne. Po dovarení všetko pomixujeme, dochutíme čiernym korením a pri podávaní ozdobíme cmarom alebo niečím podobným (zakysanka, acidofilné mlieko, smotana).  Ak máte polievku na viac dní, môžete si to vždy zmeniť. Na vrch si napríklad upražte tekvicové jadierka, kocky z chlebíka alebo rožkov. Ja som do nej kvapla ešte tekvicový olej, ale kľudne dajte aj iný – olivový, sezamový atď. vždy bude mať trochu inú chuť. Polievka je sladkasto-korenistá a zahreje aj na duši prípadne vylieči už spomínané následky bujarej zábavy. Tak dobrú zábavu a následne aj dobrú chuť!

Ako sa to stalo?

Ako sa to stalo? Ako sa stalo to, že dennodenne prezerám časopisy o varení, kuchárske knihy od Nigelly, Jamieho, Polreicha. Milujem film Julie a Julia a všetky podobné, kde čaro korenia, čokolády alebo inej potraviny zviedli aj tých najzvodnejších chlapov.

Volala som dnes s mojou maminkou a pýtala som sa, čo som ochutnala ako prvé – teda logicky, okrem materského mlieka, ktorého chuť som si mimochodom mohla vychutnávať iba veľmi, veľmi krátko. Moje prvé denné menu bolo zložené z jablkovej šťavy, z čerstvo vytlačených domácich, maminkinou, či ockovou rukou trhaných jabĺk, mäsovo-zeleninový vývar z domáceho holuba a zeleniny pestovanej v našej záhradke a nakoniec, na dobrú noc, krupičná kaša. Možno práve vďaka tomu, že od malička som si zvykla na suroviny najvyššej kvality, alebo ako sa dnes píše EKO alebo BIO potraviny, som začala hľadať v kuchyni viac, ako len rýchle uspokojenie hladu.

U starej mamy v Korytnom bola záhrada plná ovocných stromov, kríkov, zeleniny a iných záhradných pochúťok aké len v našich zemepisných šírkach môžu vyrásť. Robila sirupy zo všetkého možného ovocia a ešte aj v kombinácií s inými. Dokonca si pamätám aj na jej pokus urobiť sirup z banánov, ale to sa do tohto článku, kde chcem vyzdvihnúť aj šikovnosťmojich ženských predkov nehodí. U nej sme si vždy užívali „scískané buchty“, šišky s čerstvou jahodovou penou, alebo len obyčajný chlieb s masťou a cibuľou, maslom a pažitkou alebo reďkovkou.  Doteraz si pamätám jemne hubovú voňu jej hustej fazuľovej polievky. Vždy sa snažila robiť tie najťažšie a najkrajšie vyzerajúce zákusky a spolu s mojou maminkou – jej dcérou sa v tom veľmi pretekali.

Moje prvé kuchynské pokusy by som nazvala „omeletové obdobie“ alebo „bábovkové obdobie“ Omelety som chcela robiť každému, kto k nám prišiel a dala som do nich všetko, čo mi prišlo do ruky. Dido, jedna z našich najlepších kamarátok, by mohla o tom rozprávať. Hádam jediná vydarená vec z tohto obdobia je objavenie vianočky vo vajíčku – resp. niečo na spôsob francúzskych toastov. 

Bábovkové obdobie malo pre mňa trpkú príchuť vzhľadom k tomu, že väčšina členov mojej rodiny obľubuje skôr šťavnaté kúsky a jedlá , po ktorých sa „práši z huby“ sú pre nich maximálne na pousmiatie.

Vyšší level som dosiahla vďaka stretnutiu s mojím mužom Martinom. Keďže obaja máme radi dobré jedlo a nové chute, zrazu tu bol niekto, kto zdieľa moju vášeň. Naše letné grilovačky sme v posledných rokoch zmenili od masového požierania všetkých druhov mäsa a zeleniny v jednej univerzálnej omáčke, na popoludnia s merlotom, či iným chutným chlapíkom v ruke,  na popoludnia vytvárania jedného úžasného menu.  Chute a vône sú povolené, len prosím žiadne vegety, takzvané grilovacie korenia, kečupy a pod.

Dnes som zase o krôčik ďalej a znovu objavujem nové suroviny. Vďaka mojej dcére Tereze a jej skúmaniu potravín, zatiaľ skôr v kvapalnom prípadne mierne kašovitom skupenstve. Objavujem obilniny, mnohé druhy zeleniny a zase kombinujem rôzne navzájom. Ako stará mama so sirupmi.

Tak ako sa to teda stalo? Odpoveď nájdete niekde na riadkoch a medzi riadkami. Tak sa z času na čas kľudne začítajte, možno inšpirujte a hlavne si to potom urobte po svojom. Veď predsa kuchár môže byť každý, ako by povedal Gusto z mojej obľúbenej rozprávky Ratatouille.